Prečo fotografovať na film

Aj vás pohltil fenomén pomalých vecí? Pomalá móda, pomalá televízia, pomalé jedlo a ďalšie sa stávajú čoraz populárnejšími spolu s kurzami jogy a meditácie. Čo tak vyskúšať aj pomalé fotografovanie?

Fotografovanie s flexaretou má svoje špecifiká (a krásy). Ak s ňou chcete fotografovať, pripravte sa na to, že budete mať so sebou vždy kilo navyše, či už fotoaparát použijete, alebo nie. Odvďačí sa vám však krásnymi čiernobielymi fotografiami vo štvorcovom formáte 6x6 s pekným zrnom.

Fenomén Flexaret

Flexaret je značka fotoaparátov vyrábaných v Československu v rokoch 1939 až 1970. Ide o zrkadlovku s dvoma objektívmi (jeden objektív je spojený s hľadáčikom a druhý s posuvným mechanizmom) na zvitkový film. Používali ho nielen amatéri, ale aj českí umelci ako Miroslav Hák, Taras Kushchynsky, Erich Einhorn a Jan Saudek. 

Cena Flexaretu tu nie je taká vysoká, pretože sa dajú nájsť za nízke ceny od ľudí, ktorí ich nepoužívajú a už sa tešia, že má niekto o tieto staré zariadenia záujem. Analógové fotoaparáty nájdete aj v špecializovaných predajniach a bazároch. V zahraničí sú však raritou, a tak sa nezriedka stáva, že nadšenci chcú nahliadnuť do hľadáčika, "ohmatať" si Flexarettu alebo sa o nej len porozprávať.

Čo je na to potrebné?

Všetko, čo potrebujete, je analógový fotoaparát, expozimeter (alebo aplikácia v telefóne), film (35 mm alebo zvitkový film v závislosti od typu zariadenia), trpezlivosť a čas. Ide o skvelý tréning pre nerozhodných jedincov, pretože ste obmedzení políčkami filmu (12 snímok pre Flexarette) a v rámci efektivity sa každý záber štandardne urobí len raz.

Z fotografa sa stáva lovec záberov, ktorý všetko vkladá na jednu kartu a je nútený dokonale sa sústrediť a niekedy priznať, že konkrétny motív sa jednoducho nehodí do štvorcovej expozície alebo čiernobieleho dizajnu, prijať to a ísť ďalej. Je až neuveriteľné, že mnohí slávni fotografi pracovali len s filmovými fotoaparátmi.

Prečo práve film?

Flexaret VI som dostal od otca a úplne som mu prepadol - túlam sa po lese, po cudzej krajine alebo po Prahe a snažím sa naplno vnímať okolie - celok aj nepodstatné detaily. Práve tento moment mi pomáha spomaliť a sústrediť sa na to, že žijem a kde som. 

Vložím film do fotoaparátu, občas vyskúšam, ako bude zaujímavý výhľad alebo objekt vyzerať zrkadlovo na matnici fotoaparátu, zmeriam svetelné podmienky expozimetrom, nastavím expozíciu podľa citlivosti filmu a potom so stúpajúcou vlnou adrenalínu zadržím dych, stlačím spúšť a... a čakám dni či týždne, kým sa film vyvolá, a teda či vôbec fotografie vyjdú dobre. Pre cholerika, ako som ja, je to skvelé cvičenie v sebaovládaní. 

A to nehovorím o prípadoch, keď sa niečo pokazí a na filme je len jeden záber alebo vôbec nič. Malá chyba, nedostatočné zaostrenie alebo zlé uloženie materiálu môže znamenať, že o svoje snímky navždy prídete. Prvú takúto situáciu som oplakal, ale moje sebavedomie sa dramaticky zmenilo a zistil som, že najdôležitejší je pre mňa samotný proces - koncentrácia, sústredenie, vzrušenie, kreativita. Navyše správne vyvolaný film s fotografiami, ktoré ste už pri tvorbe snímky vyleštili k dokonalosti, znamená neuveriteľný príval šťastia a vďačnosti. Práve v tom sú analógie čarovné.

A čo fotografie?

Po vyvolaní fotografií z filmu získate zvitok negatívov, ktoré sú náchylné na poškriabanie a iné poškodenie. Preto je dobré vytvoriť si ich digitálnu kópiu ako zálohu. Okrem toho sa analógové fotografie dajú preniesť na papier buď priamym zväčšením z filmu (pomocou chémie a svetlocitlivých papierov), alebo vytlačením digitalizovaných verzií. 

Ich výhodou je, že sa dajú počítačovo upravovať, orezávať, zarovnávať atď. Potom sa z nich dajú vytvoriť napríklad magnetky alebo nástenná koláž. Fotografie vyzerajú obzvlášť dobre na stene v rôzne kombinovaných štvorcových formátoch. Najobľúbenejší je pravdepodobne formát 10x10, ktorý nie je ani príliš malý, ani príliš veľký.